Bzukot včiel

Nemožno ubziknúť po stopách,

Tak dávnych,

Vidno na dlani,

V neznámych dobách.

Nemožno skryť, čo túženie, 

Srdca je spútané,

A nikdy nemenné, 

Toho citu blíženie. 

Nemožno zatratiť dotyk,

Čo hladil ťa večnosť,

Bol to nepatrný zvyk,

Premenený na kosť.

Nemožno odoprieť toho pohľadu, 

Z toho daného osudu,

Aký je len vzácny,

Aký je len krehký.

Nemožno zabudnúť a byť,

Vďačný, čo sa mi dostalo,

A bez toho súdiť,

Ani len na oko.

Sú dni, kedy márne,

Ale predsa tvárne, 

Prechádzaš tou pustatinou, 

Prechádzaš planinou. 

Sú dni, čo ťa vydesia, 

Nahovárajú ti, že len,

Oni vidia,

A pritom je to sen.

Sú dni, kedy konca,

Nevidno, aká ničota!

A za tým čistota,

Toho jasu štítu. 

I vzdoruješ tej nehe, 

I poddávaš sa úvahe,

Či to zmyslu dáva, 

A predsa neprestáva. 

I tak si istotu toho,

Nevieš ubrániť dostatočne,

Vyzeráš statočne,

Ale nestačí to.

Nechaj sa unášať, 

Nechaj sa vznášať,

Melódia, cengot, 

Strasti odchod. 

Nechaj oheň dotlieť, 

Nechaj ho a leť, 

Nechaj pieseň doznieť, 

Nechaj ju spievať z tých pier.

Zanechaj odlúčenie daždivé,

Zanechaj pradivo všednosti,

Zanechaj a rozčesni, 

K hrudi pritiskni. 

A toho pocitu doznel, 

Odvrátený od tiel,

Pri príchode zvážnel, 

Nasledoval bzukot včiel.

Odišiel a neprišiel viac,

A lúka rozkvitla nádhernou, 

Farbami horiac,

Len krídla počuť.