Beztvárnemenné

Tiene sú dlhé,

Ale nie nekonečné.

Vedia klamať ale,

Nie dostatočne.

Ohyzdné vedia byť

Toho črty,

Čo curgať pred nimi

Je zbytočné,

Značne nemožné.

No ak svetlo vystúpi

Dosť vysoko,

Odídu na oko.

No vždy tam sú,

Nikdy neodídu.

A aké sú tie tiene?

Sú biele, či čierne?

Sú v sne, či v realite?

Sú zlé, či čistého ducha?

Vidíme ich za svetla,

Či v temnote?

Tieň má podôb azda

Tisíc, ak nie víc.

Ja sama som asi

Videla už všetky.

Ale najhoršie sú tie bez tváre.

Áno, i tieň za

Slnečného dňa nemá

Tvár. Ale hýbe sa, ako

My, dom, les.

Tento nie. Ten si ide sám.

Jeho dotyk mrazí,

Dušu kazí,

Ak do teba vrazí,

Ťažko úniku.

Len chytať paniku.

Nevšímať si ho je rovnako

Nemožné ako prinútiť

Žabu lietať. No komunikácia

Je podstatná. A tu ju

Vynechať docela.

Cezeň neprerazíš,

Jeho nevyplašíš,

Jeho nepolapíš.

A buď rád, ak ani on

Teba.

Sú i také, z ktorých

Možno robiť si žarty,

Hrať s nimi karty.

Divadlo.

Smiech, možno nadšenie,

Značné pobúrenie,

Možné ponaučenie,

Či nemalé učenie.

Je dôležitosti dať

Pozornosť. Tieň vždy

Bude tieň. Či už s

Myšlienkou vtipu,

Súcitu, či temnoty.

Tieň smie sa ukázať

I ako zrkadlo.

Zrkadlo osobnosti.

Ak chce a je správny,

Tak ukáže charakter tvárny,

Tej osoby danej.

Ukáže v podobe pravej.

Jedná, bez súdu

Konečného. Je nepotrestaný.

To je ten najhorší

Zločinec. Nepolapiteľný.

A voľne si medzi nami žije,

Vedľa nás vykračuje.

I tak by sme

Bez neho možno

Sťažka odhadli slnečnú polohu.

Má s ním dohodu?

Zdroj pre slnečné

Hodiny,

Oddych pre plodiny,

Či odkaz rodiny,

Či dĺžka hlbiny.

Cez hmlu však neprejde.

Nemožné zaduť do zeme,

Abo zabodnúť v tele.

A na plátne by chýbal. Čo má, by skrýval.

Je cennosť chcená

Jemu podobná?

Ťažko odhadnúť,

Na myseľ neradno spoľahnúť.

Okolo teba ťapotanie,

Ako nôh spievanie,

A predsa to nie si ty.

Je tam kus teba skrytý.

Klame, nie šarmom,

Neočarí žartom,

Mysle abstraktom,

No každodenná súčasť.

Niet miesta,

Kde by sa voda,

Svetlo, vzduch

Nedostalo.

Tak je to aj s tieňom.

I v najväčšej tme

Je ho dostatok.

No do dlaní

Ho nedostaneš.

Uvidíš kde čo,

Ucítiš bársčo,

Ale tieň prv.

A chuti krv.

Neutečieš,

Nepretečieš,

Neumlčíš,

Nezadusíš.

Skrátka si ho

Nevšímaj. Vždy tam

Aj tak bude.

Ako v ľade.

A neprestane, ani

Keď naposledy vydýchneš.

Je k tebe pripútaný,

Navždy.

Vlasy zmiznú,

Vrásky sa prehĺbia,

Kosti sa rozpadnú,

Ale tiene sa neutopia.