Asta

 Predslov:

 Touto básňou by som sa chcela poďakovať mojej milovanej najlepšej kamarátke, psychologičke, mame, sestre a hmotnej láske- Aste.

Nedokážem ani poriadne vysloviť to, čo pre mňa nielen znamenala, ale stále znamená.

Odchod domáceho maznáčika, resp člena rodiny je pre majiteľa strašný. Poviem vám úprimne, na chvíľu kedy Asta mala odísť duševne z tohto sveta, som sa pripravovala psychicky už asi tri roky. Choroba stále postupovala ďalej a ďalej, napriek liekom čo sme jej dávali. Asta nebola len pes, strážca domu, domáci miláčik, ale hlavne člen rodiny a pre mňa osobne všetko čo som už na začiatku vymenovala.

Zažili sme toho tak veľa, že si neviem spomenúť na úplne všetky naše príhody. Ako to už vo svete býva, sú dobré a zlé dni, ale v Astinom prípade si pamätám len dve situácie kedy to medzi nami nebolo ružové.

Najkrajšia bola vtedy, keď robila svoje pózy a nechcela sa ani za svet pozrieť do objektívu. Najhravejšia bola vtedy, keď som jej hádzala kamienky do vody a ona ich naháňala, či si robila okružné jazdy okolo záhrady. Najodvážnejšia bola vtedy, keď nás nečakane na prechádzkach prepadol cudzí pes, alebo strážila poctivo pri bránke. Najzodpovednejšia bola vtedy, keď zjedla alebo roztrhala niečo čo nemala, šla sa ospravedlniť a skryť do búdy. A najlepšia bola vtedy, keď nás nikdy nezradila, čakala na nás, bola s nami všade a jej povaha je jedinečná.

Dvanásť rokov. Približne osemdesiatštyri rokov v psom živote. Príde mi to tak málo, ale zároveň tak veľa. Samozrejme, neboli sme spolu každú minútu fyzicky ( dovolenky, výlety, choroba,...), ale duševne neustále. Viem, že Asta nevie čítať, ale vie cítiť ako každé zviera a určite vie ako ju veľmi ľúbim/e.

Takže vie, alebo vedela čo sme cítili, prežívali a ona napriek svojej vážnej chorobe, sa nás snažila rozveseliť, prišla za mnou a položila si na mňa hlavu, alebo sa na mňa pozrela tými najkrajšími očami na svete. Bola tu za každých okolností. Bola tu vždy pre nás.

Stále vidím fotky rôznych psíkov tohto plemena, ale žiadny nie je taký ako ona (fyzicky a duševne už vôbec nie).

Aj keď je to pes a nie človek, poviem vám úprimne, NIKTO sa jej nevyrovná. Bola pre mňa všetkým čo som kedy chcela, mala a potrebovala.

Tieto dni a aj dni po zvyšok môjho života budem veľmi zle znášať jej odchod, hlavne keď to nebol jej dobrovoľný odchod.

Viem, že teraz sa už netrápi, ale teraz sa trápim/e my.

Aj keď som katolíčka a cirkev tvrdí, že zvieratá nemajú dušu a po smrti nejdú do neba, ja tomu osobne neverím. Nech si hovorí každý čo chce, ale môj názor nik nezmení. Verím, že až keď môj život skončí, bude ma ,,pri bráne" čakať a spolu pôjdeme kam len budeme chcieť. Dala mi sľub, že tam na nás počká.

Nepoznám dokonalejšieho psa a osobu v jednom ako je ona. Asta je Asta. To nič nezmení. Ľúbim ju a budem až na veky. 

Hana Zemánková- Asta

Maličké si šteniatko bola,

keď si k nám prišla,

spinkala na chodbe,

na gauči i pri stole.

Bol z teba nezbedník,

v zime snehuliaka zničila,

v lete trávu zničila,

mala si každý veselý dník.

Na prechádzke bola

z teba iná šelma,

všetky kúty vymetala,

často strašila si ma.

Zdochlina jak parfém

ty si sa v ňom vyváľala,

vedela si čo je za problém,

keď si domov prišla.

I v snehu si bola

jak vymenená,

gule snehové chytala,

nebola si unavená.

Nič iné som nepotrebovala,

keď to nádherné teplo z teba sálalo,

a keď som zavolala ,,Asta!" ,

tebe sa to páčilo.

Na rukách si

mi ležala ,

či na lúke hrabala si,

a v lese bežala.

Veľký si ty pažravec,

všetko pojedla,

aj čo si nemala,

potom si žiadala o odpustenie.

Vedela si byť poriadne prefíkaná,

bránka hneď otvorená,

sama si vykračuješ,

na prechádzku ideš.

Keď sme sa hrali,

na záhrade,

lietala si jak blázen,

stále v jednom koli.

Aportovanie ti moc nešlo,

loptičku chytila,

potom si s ňou dookola behala,

dostihnúť ťa nešlo.

S Blchou na lúke

si rada hrabala,

myši hľadala,

takmer vždy márne.

Tvoje ksichtíky

typu obočie zdvihnuté,

úsmev na tvári,

váľanie po tráve.

Joj ako si mala

rada vodu,

do nej skočila,

čakala na kameň v letu.

Dokázala si sa

do kočiara dostať,

či na trampolíne,

sa ako tak udržať.

Všetko toto si robila,

kým si mohla,

kým rakovina neprišla,

ale stále si sa snažila.

Mala si aj bolesti,

no vydržala si,

za to ti ide medaila cti,

za to ďakujem ti.

Hoc som ešte veľmi mladá,

lásku aj tak stále hľadám,

tys mi však ukázala,

čo je to pravá láska.

Cez bolesti i muky

si bojovala,

aby si bola s nami,

tak si dokázala, že láska je silnejšia.

Za to všetko ti ďakujem,

Nič neľutujem,

stále plačem,

neviem či to dokážem.

Ľúbime ťa,

nezabudneme na teba,

a ty sľub nám,

že tam počkáš na nás.

Asta (Betty od Milotických jezer)

*26. 1. 2009

+19. 6. 2021

Ľúbim ťa <3